Alberto Ascari

Podobné články hľadajte v rubrike História F1

------------------------------------------------------------------------------

Alberto Ascari sa narodil 13. júla 1918. Jeho otcom bol slávny pretekársky pilot vtedajšieho obdobia Antonio Ascari. Mladý Alberto mal ešte iba sedem rokov, keď jeho otec zahynul na Veľkej cene Francúzska. Bol práve na absolútnom vrchole svojej kariéry. Alberto sa napriek tragédii rozhodol kráčať v jeho šľapajách a od začiatku sa zaujímal o motorizmus.

Jeho kariéra sa začala už o štyri roky neskôr, keď si požičal kamarátov motocykel a preháňal sa s ním po blízkych uliciach. V roku 1936 odišiel zo školy, ktorá bola podľa neho nudná a za pomoci matky si kúpil prvú vlastnú motorku.

Ešte v tom istom roku absolvoval svoj pretekársky debut, no preteky nedokončil. Svoj stroj si však rýchlo opravil a už o šesť dní neskôr sa prihlásil do súťaže v Lano, v ktorej nakoniec dominoval. Počas nasledujúcich troch rokov sa stal Ascari známym motocyklovým pretekárom a jeho sponzorom sa stala firma Bianchi. Aj vďaka tejto spolupráci dostal v roku 1940 šancu na jazdu v tíme Enza Ferrariho. Prihlásil sa do pretekov v Mille Miglia.

Ešte tesne predtým – v prvých dňoch 2. Svetovej vojny sa Ascari prvýkrát stretol so svojim kamarátom a „učiteľom“ Luigim Villoresim. Ten bol práve v zlom psychickom stave, pretože jeho brat Emilio iba pred niekoľkými dňami zahynul v aute Enza Ferrariho značky Alfa Romeo. „Mimi“ havaroval pri testoch v Monze, kde sa mu stala osudnou zákruta s názvom Loggia Curve. Rodina Villoresiových chcela po tragédii inkasovať peniaze od poisťovne, no na to potrebovala do finančnej inštitúcie doručiť detaily o havárii. Vrak bol však po nehode rýchlo odprataný a Enzo Ferrari k nemu nikdy nikoho cudzieho nepustil – kvôli tomu sa dostal do pomerne vážneho konfliktu s rodinou Villoresiových, ktorá si o ňom nevytvorila práve najlepšiu mienku.

Villoresi o Ascariho začiatkoch povedal: „Chcel si kúpiť Alfu Romeo. Presviedčal som ho, že spraví lepšie ak si kúpi 1,5 litrový 6-valec Maserati, ktorý som mu ponúkal za 12 000 lír. On však ponuku odmietol, pretože bol dohodnutý s Pierom Taruffim. Nestihol som mu povedať ani to, že auto som kúpil len pred štyrmi hodinami v Pavii, a je teda úplne nové. Bolo už neskoro, kúpil auto od Taruffiho. Moje prvé dojmy z tohto mladého jazdca neboli práve najlepšie. Ale ani jeho zo mňa. Volal sa Alberto Ascari...“

Z dvojice sa však čoskoro stali obchodní partneri, ktorí zistili, že export ropy a nákladných automobilov do Severoafrickej vojnovej zóny môže byť veľmi lukratívny. Na konci 30-tych rokov minulého storočia sa sídlom podnikania stala „Casa Villoresi“. Toto miesto bolo neustále otvorené všetkým priateľom a blízkym a takmer neprestajne sa tu konali tanečné či iné zábavy.

Spolu s Villoresim boli v dome často aj dve blondínky – sestry Tavolové. Maria Antonietta (Mietta) Tavolová bola bývalou priateľkou nedávno zosnulého Mimiho Villoresiho. Počas jednej párty ju Luigi predstavil svojmu novému kolegovi – Albertovi Ascarimu. Ten bol v prvej chvíli mierne sklamaný z toho, že Mietta nikdy nepočula o jeho otcovi Antoniovi, ktorý bol známym pretekárom a Alberto bol naňho hrdý.

Mietta neskôr povedala: „Alberto k nám v jeden večer prišiel a povedal „Poďme tancovať!“. Okamžite som zbadala, že tancuje veľmi dobre. Potom mi povedal, že sa prihlásil do tanečnej školy, kde ho dokonale pripravili na tanec so mnou. Už dlhšie ma oň chcel poprosiť! Zaľúbili sme sa do seba.“

Počas vojny sa dvojici Ascari - Villoresi s obchodmi darilo no obaja si často opakovali svoju frázu: „Keď sa vojna skončí, vrátime sa k pretekaniu!“ Jednou z pohrôm tohto obdobia bolo potopenie plne naloženej nákladnej lode, ktorá mierila do Tripolisu. Na palube bol aj Villoresi, ktorému sa však našťastie podarilo zachrániť. Ascari bol v tej dobe doma s Miettou a nešťastie sa mu vyhlo.

Na konci roku 1941 Mietta otehotnela a spolu s Albertom si naplánovali svadbu, ktorú 22. januára 1942 aj realizovali. Gigi Villoresi bol jedným z ich svedkov. Dieťa narodené 2. augusta 1942 dostalo meno Tonino (ako malý Antonio). Počas 60-tych rokov minulého storočia absolvoval Ascariho potomok krátku kariéru v motorizme, výraznejšie úspechy však nedosiahol.

Ku pretekaniu sa Alberto vrátil v roku 1947, keď si od rodiny Orsiových kúpil auto značky Maserati 4CLT. Podarilo sa mu zhromaždiť tri milióny lír, ďalšími dvoma mu prispel priateľ Gigi Villoresi a mohlo sa pretekať.

Smutnou udalosťou roku 1948 bola Veľká cena Švajčiarska v Bremgartene, ktorú vyhral Count Trossi. Počas súbojov zahynuli známi pretekári Achille Varzi a Christian Kautz, ako aj motocyklový pretekár Omobono Tenni. O pár dní neskôr bolo telo fenomenálneho Varziho slávnostné prenesené ulicami Milána. Jeho pohreb pripomínal rozlúčku s Antoniom Ascarim, ktorá sa uskutočnila ešte o dvadsať rokov skôr. Varzi bol nakoniec spopolnený vo svojom rodnom meste Galliate, ktoré sa nachádza 40 kilometrov severne od Milána.

Ďalšie veľké podujatie sa uskutočnilo v Reims – bola ním Veľká cena Francúzska. Alfa nemala dostatok kvalitných pilotov a tak sa jej vedenie rozhodlo, že k Wimillemu a Sanesimu nominuje na veľké prekvapenie ostatných Alberta Ascariho. Ten bol v tej dobe nahlásený na iné preteky, no okamžite ich zrušil a ponáhľal sa na premiéru do Alfy. Jeho kolega Villoresi bol striktne proti tomuto kroku, pretože v jednom z áut Alfy Romeo zahynul pred rokmi jeho brat. Jeho apely však nepomohli, Ascari si napriek tomu urobil podľa svojho. Alberto dostal súťažné číslo 26, čo symbolizovalo dátum úmrtia jeho slávneho otca. Ambiciózneho pretekára malo ochrániť pred nešťastím.

Už počas kvalifikácie monoposty Alfy jasne dominovali. Ascari odštartoval z prvého radu, keď bol pri svojej premiére od Wimilleho pomalší iba o 1,6 sekundy. V druhom rade boli zoradené 4,5 litrové autá značky Talbot s pilotmi Étancelinom a Chironom. Až na ďalších miestach bolo Maserati, ktorého pilotom Villoresimu a Sanesimu sa veľké šance nedávali. Na rýchlej trati sa hneď po štarte zvyšku poľa podľa očakávania vzdialili Wimille a Ascari. Villoresi mal problémy a svoje Maserati prehrial. Okamžite musel zamieriť do boxov na výmenu sviečok a riadenie auta prenechal ďalšiemu slávnemu pilotovi tohto obdobia Taziovi Nuvolarimu. V 26. kole šiel na dotankovanie a výmenu pneumatík aj Wimille a do vedenia sa dostal Ascari – neskôr sa v boxoch musel zastaviť i on a opäť bolo všetko po starom. Wimilleho však začali trápiť problémy s motorom a v 37. kole bol v boxoch opäť. Ascari dostal pokyn aby spomalil a Jeana Pierra pustil opäť pred seba. Alberto príkazy počúvol a spravil tak, ako mal. Opäť však došlo k zaujímavej situácii a Wimillemu odišiel chladič...

Situácia sa opakovala a Alberto opäť spomalil. O chvíľu potreboval Wimille doplniť vodu a do boxov musel ísť už štvrtý krát! Tentoraz už Ascari príliš spomaľovať nechcel, pretože sa mu na päty začal lepiť tretí Sanesi, ktorý bol však tiež z Alfy Romeo. Nakoniec všetko dopadlo podľa želaní vedenia tímu a Wimille preteky vyhral. Druhý skončil v podstate nezaslúžene Sanesi, tretí bol Ascari. Na 500-kilometrových pretekoch si Alfa Romeo zopakovala svoje treble z roku 1932, keď v jej farbách dominoval ešte Tazio Nuvolari.

Alberto mal za sebou riadne nudný deň, pretože v tíme hral po Wimilleovi a Sanesimu až tretie husle. Mohol v pohode zvíťaziť, no musel sa prispôsobiť prísnej tímovej réžii. Alfa Romeo však bola za svoje správanie riadne skritizovaná, mohla vraj konať podstatne citlivejšie. Veď Albertov otec Antonio zahynul práve na VC Francúzska pred 23 rokmi, rovnako v Alfe Romeo.

Medzi mladým a starým Ascarim bolo viacero číselných paralel. Antonio dostal meno podľa Svätého Antonia z Padovy, ktorý zahynul 13. júna 1232. Presne o 686 rokov neskôr sa narodil Alberto. Všetci traja – Svätý Anton, Antonio Ascari i Alberto Ascari zahynuli vo veku 36 rokov. Ak budeme ešte presnejší – Antonio žil 13 463 dní (36 rokov, 10 mesiacov a 10 dní), Alberto 13466 dní (36 rokov, 10 mesiacov, 13 dní). Obaja zahynuli 26-ho (čo je 2x13), obaja prišli o život v ľavotočivej zákrute, obaja pri činnosti pre ktorú boli zrodení – pri pretekaní!

Alberta mohlo tešiť jedine to, že preteky vo Francúzsku čestne dojazdil a ukázal, že na víťazstvo jednoznačne mal. Celá motoristická verejnosť stála za ním a triumf mu priala. Proti bolo len pár ľudí vo vedení tímu – a to stačilo.

Alberto Ascari nevedel či ostať v tíme alebo nie, no našiel zaujímavé spojenie, ktoré mu poslúžilo ako signál. Dizajnér Ferrari Aurelio Lampredi sa narodil presne v ten istý deň ako jeho žena Mietta! Albertovi viac netrebalo a bol rozhodnutý – pretekať bude vo Ferrari.

Pozvánku na súťaže Ferrari v Bruseli a Luxemburgu dostal aj Villoresi. Telegramom mu došlo: „Villoresi. V Bruseli dostaneš k dispozícii auto formule 1. Môjho agenta Amorottiho nájdeš v hoteli X. V Luxemburgu sa o týždeň na to bude konať súťaž športových automobilov a svoje auto posielame aj tam. Bol by som rád, ak by si s ním šiel pretekať. Ferrari.“ Gigi pozvánku akceptoval a v oboch prípadoch pretekal. Hnev na Enza ho však neprešiel.

„Čo som to urobil? Šiel som do Bruselu a zvíťazil som tam. Potom som šiel aj do Luxemburgu a zvíťazil aj tam – na to som sa vrátil do Talianska. Alberto spolu s novinárom Corradom Filippinim ma presviedčali aby som šiel súťažiť. Nechcel som, pretože k Ferrarimu som nemal takmer žiadny rešpekt. Potom som raz zašiel za ním – ležal v posteli a bol chorý. Porozprával som sa s ním – bolo to ťažké, pretože sme mali osobné problémy. Povedal som, že ak mám zostať, tak sa musíme porozprávať. Ak nie, tak odídem... Tieto slová ho presvedčili a od tej chvíle sa naše vzťahy mimoriadne zlepšili. S Ferrarim som prežil veľmi pekné roky. Až vtedy som zistil, že je to zdvorilý a milý človek - a navyše skvelý priateľ!“

Po tomto momente podpísali s Ferrarim zmluvy obaja kamaráti – Villoresi i Ascari a do novozriadeného seriálu F1 vstúpili bok bo boku.

V roku 1951 mal Villoresi nepríjemnú nehodu v Ženeve. Dvojica sa rozhodla, že sa lepšie zabezpečí, aby sa pri pretekaní náhodou vážnejšie nezranili. Obaja si zadovážili tvrdšie prilby, ktoré ich mali ochrániť. Alberto zvolil modrú farbu, ktorá bola jeho obľúbenou. Často chodil oblečený kompletne v modrom – okrem prilby mal modrú pretekársku vestu a modré nohavice s našitými prednými vreckami.

Raz v Monze mu niekto jeho prilbu ukradol. Sám Alberto okamžite napísal veľký článok v miestnych novinách – vraj ak sa mu prilba do týždňa nevráti tak s pretekaním okamžite skončí. Na druhý deň ju mal späť! Alberto sa ku svojej prilbe správal mimoriadne zvláštne, bola pre neho doslova posvätná. „Mali sme dve skrinky, v ktorých sme držali naše prilby, okuliare, rukavice. Obe boli namaľované na modro – a do skrinky si nesmela siahnuť ani Mietta, Albertova žena. Raz jazdil von vo Ferrari a ja som súrne potreboval kúsok vaty do uší, pretože v tých dňoch sme nemali žiadne pomôcky, ktoré by nás ochránili pred hlukom. Vlastnú som si zabudol, tak som otvoril Albertovu skrinku. Opatrne som odsunul pár jeho rukavíc a našiel kúsok vaty. Tak som si ju vzal a všetko dal späť – presne na svoje miesto. Keď sa vrátil do boxov otvoril svoju skrinku a povedal – ´Hej, kto sa mi tu hrabal vo veciach?!´“

V roku 1950 dosiahol Alberto Ascari vo Ferrari deväť súťažných víťazstiev, o rok neskôr ďalších šesť. Podarilo sa mu to napriek tomu, že Ferrari hralo popri Alfe Romeo 158/159 iba druhé husle. Najúspešnejšou Ascariho sezónou bola až tá nasledujúca (1952), v ktorej zvíťazil 12-krát. A to ešte prvé preteky ročníka, ktorými bola VC Švajčiarska vynechal. Jeho veľký rival Juan Manuel Fangio nepríjemne havaroval v Monze a z pretekania bol vyradený takmer na celú sezónu. Alberto Ascari zvíťazil v majstrovstvách sveta F1 1952 a svoj úspech zopakoval i o rok neskôr, keď už musel čeliť tvrdej konkurencii Fangia i Gonzalesa.

Ak Ascari jazdil vo vedení pretekov, tak bol nezdolateľný. Enzo Ferrari o ňom neskôr povedal: „Keď viedol, tak ho bolo veľmi ťažké predbehnúť. Lepšie povedané – bolo to v podstate nemožné!“

Na konci roka 1953 Ascari odišiel z Ferrari a podpísal zmluvu s ambicióznou Lanciou. Tá mala zhotoviť inovatívne auto, prvé vo svojej histórii. Pracovalo sa na ňom však veľmi pomaly a debut sa neustále odkladal. Do karát tomuto novému tímu nezahral ani krok Mercedesu Benz, ktorý pripravil novinku – „Strieborný šíp“. Tento nový monopost bol pripravený na svoju premiéru, ktorú mal absolvovať na Veľkej cene Francúzska.

Ascari spoločne s Villoresim využíval v Lancii autá značky Maserati. Na Mercedesy Fangia a Klinga sa však vôbec nechytal a bolo jasné, že titul nezíska. Po niekoľkých neúspešných a doslova chaotických pretekoch si ho Ferrari požičalo na Veľkú cenu Talianska. Alberto sa vďaka vydarenej kvalifikácii prepracoval do prvého radu a do šiesteho kola bol dokonca vo vedení. Preteky sa stali duelom Ascariho a Mossa – títo dvaja piloti spolu veľmi dlho súperili. Až v 49. kole Albertovi odišiel motor a z veľkej ceny odstúpil. Nakoniec zlyhalo auto aj Mossovi a stalo sa to, čo bolo pre Talianov zlým snom – zvíťazil Fangio na nemeckom Mercedese!

Niečo sa muselo spraviť. Lancia sa poponáhľala s postavením nového auta, ktoré bolo 24. októbra pripravené na svoju premiéru. Konala sa Veľká cena Španielska na okruhu Pedralbes. Alberto odštartoval vo veľkom štýle a už po ôsmom kole mal veľký náskok. Opäť ho však postihla smola a začala mu haprovať spojka. Najprv sa s ňou chvíľu trápil, no krátko na to musel odstúpiť – bol už príliš pomalý. Villoresi bol na tom ešte horšie, pretože odstúpil už vo štvrtom kole. V pretekoch nakoniec zvíťazil Mike Hawthorn na Ferrari. Majstrom sveta sa stal Juan Manuel Fangio, ktorý môže za titul poďakovať hlavne skvelému Mercedesu Benz W196 a aj neskorému nasadeniu Lancie D50.

Aj keď z Veľkej ceny Argentíny konanej 16. januára 1955 odstúpili všetky tri autá Lancie, tento tím dokázal zvíťaziť v dvoch iných, nemajstrovských pretekoch. Silný tím zložený z kvalitných talianskych pilotov ako Ascari, Gigi Villoresi či Eugenio Castellotti mal na to, aby zastavil dominanciu nemeckého Mercedesu.

Seriál F1 smeroval do Monaka. V 81. kole mal problémy Stirling Moss a so svojim dymiacim Mercedesom zamieril do boxov. Fangio odstúpil ešte skôr – prevodovka mu vypovedala službu už v 50. kole. Nešťastie nemeckého tímu otvorilo dvere pre prvé víťazstvo Lancie. Ascari sa do vedenia dostal v spomínanom 81. kole – diváci sa dozvedeli novinku cez reproduktory miestneho rozhlasu, Alberto ani sám netušil, že je vo vedení. Diváci mávali, diváci oslavovali. Taliansky pilot ich nadšenie spozoroval v časti Casino, no vôbec netušil čo sa deje. Jazdil ďalej – o malú chvíľu vošiel do tunela a neustále rozmýšľal nad tým, či azda nemá niečo s monopostom. Vyšiel z neho a opäť videl divákov vo vytržení. Rozrušilo ho to natoľko, že si v najbližšej zákrute nedal pozor a nezvládol riadenie. Prerazil bariéry, ktoré oddeľovali pretekársku trať od mora a skončil vo vode. Na približne tri sekundy prestali diváci dýchať – potom sa však na povrchu vody objavila modrá prilba i sám Alberto. Okrem šoku a zlomenej nosnej prepážky sa mu našťastie nič nestalo.

V pretekoch nakoniec dominoval Trintignant na Ferrari. Ten mal obrovské šťastie, pretože zvíťazil hlavne kvôli vypadnutiu ôsmych pilotov, ktorí jazdili pred ním. Alberto zatiaľ putoval do nemocnice...

O štyri dni neskôr bol už Ascari v Monze kde sledoval tréning na známe 1000-kilometrové preteky Supercortemagiore. Tesne pred obedom, na ktorý mal ísť so svojou ženou sa rozhodol, že si ešte odjazdí zopár okruhov v športovom Ferrari priateľa Castellottiho. Zobral si obyčajné tričko, nohavice, Castellottiho bielu prilbu, ktorá mu však bola malá. Tú svoju mal po nehode v Monte Carle stále v oprave. Okrem tohto odevu si vzal aj Eugeniove rukavice a okuliare. V treťom kole svoje auto neudržal na uzde a havaroval. Po dvoch saltách bol vyhodený z monopostu a dopadol priamo na trať. Utrpel množstvo zranení, na následky ktorých o pár minút neskôr zahynul.

Ascariho najlepší priateľ Gigi Villoresi mal v ten deň zlé tušenie, pretože mu cez cestu prešla čierna mačka. Zaujímavé, že aj pred dvoma najväčšími Villoresiho haváriami zhliadol Gigi čiernu mačku. Poverčivosť dvoch talianskych kamarátov bola veľká – ale pravdepodobne mala čosi do seba...

Niekoľko minút pred smrteľnou haváriou Ascari jednému priateľovi povedal: „Vieš, po havárii je najdôležitejšie čo možno najskôr zasadnúť späť za volant.“ Alberto plánoval v osudný deň odjazdiť iba tri či štyri okruhy. Ten štvrtý však už nikdy neprišiel.
 
Tragická havária v zákrute Vialone pripravila motorizmus o veľkú osobnosť. Na Albertovu počesť sa toto miesto premenovalo na „Curva Ascari.“

Štatistiky Alberta Ascariho: 6 sezón, 32 veľkých cien, 13 víťazstiev, 14 pole positions, 13 najrýchlejších kôl v pretekoch, 17 pódiových umiestnení, 3 tímy, 3 dodávatelia motorov, 8 modelov monopostov

Body Alberta Ascariho: 140,64 bodu = 4,39 bodu na 1 veľkú cenu

Najlepšie umiestnenie v Pohári jazdcov: 1. miesto v rokoch 1952 a 1953